knihy-t.

Vyrazila do mesta. Našla zopár drobnosti do kuchyne, ktoré ešte potrebovala a poriadny pracovný odev. Zastavila na tržnici. Kúpila ovocie, zeleninu a ryby. Prezerala si ešte nejaké sadenice kvetov.

„Enna?“ ozvalo sa za ňou neveriac. Opatrne sa obrátila. Pred ňou stál vysoký mulat. Kdesi v mozgu sa jej vynorila spomienka. Pracovali spolu pri vyhľadávaní nezvestných, počas hurikánu. Ak ju pamäť neklamala, pracoval ako  doktor v miestnej nemocnici.

„Kde sa tu berieš?“ vyhŕkol naradostený a prudko ju objal. Na chvíľu ju to zaskočilo.

„Prepáč, zabudol som, že nemáš rada, keď sa ťa niekto dotýka.“ S ospravedlňujúcim úsmevom odstúpil.

„To je v poriadku. Ako sa máš Kristián?“

„Už sme sa konečne spamätali. Všetko sa vracia k normálu. A čo ty, ako žiješ?“

„Vzala som si  voľno, chcela by som tu stráviť nejaký čas.“

„Ani sa ti nečudujem. Pri svojej práci…  je namáhavá.  Práve sa ponáhľam na stretnutie. Zháňam investorov na výstavbu novej školy. Z tých štyroch, čo sme mali, ostala po tom nešťastí len jedna.  Z tej druhej zostala len telocvičňa. Slúži ako provizórna škola. Ak sa všetko podarí, do mesiaca by sme mohli začať s výstavbou. Ešte treba zohnať nejakých dvadsať päť tisíc na kompletnú stavbu. Keď som ťa zazrel, nemohol som uveriť vlastným očiam. Ak nemáš nič proti, mohli by sme niekedy skočiť na  kávu. Pospomínať na staré časy.“

„Prečo nie?“ s úsmevom pokrčila plecami.

„Máš nejaký telefón, alebo… ou, zase som  zabudol, že nepoužívaš mobilný telefón. Napíšem ti môj.“ Vytiahol z aktovky malý papierik a rýchle naň načmáral telefóne číslo. Podal jej lístok.

„A neďaleko odtiaľto je plážový bar. Ak by si chcela, som to každý večer od  ôsmej. Vypomáham sesternici. Je to na konci ulice, volá sa to Tereza. Zastav sa, ak budeš chcieť, býva tam veselo.  Chodia sem len domáci, žiadni turisti. Spieva sa, tancuje, hráme šípky, človek sa odreaguje.  Prepáč, teraz už naozaj musím ísť. Budem rád, ak sa ozveš.“

„Určite sa zastavím, maj sa Kristián.“ S úsmevom mu zamávala. Bol to príjemný, vzdelaný, mladý doktor, ktorý sa všemožne snažil zveľadiť svoj domov. Počas hurikánu preukázal neuveriteľnú odvahu, vytrvalosť a sebaobetovanie pre záchranu iných. Už vtedy si získal jej obdiv a sympatie, pretože všetko robil z vlastnej vôle a iniciatívy. Ona sem prišla, pretože to bola jej práca, platená práca. Nenadväzovala emotívne putá. K ľuďom sa správala ohľaduplne, ale s odstupom. Urobila, čo bolo potrebné a šla ďalej. On bol presným opakom. Správal sa k ľuďom s hlbokou empatiou, tešil ich, pomáhal, rozdával sa na všetky strany. Padal z nôh od únavy a vyčerpania, drel ako kôň len preto, že ho niekto obdaril úsmevom. Jeho priateľka pri hurikáne uviazla pod autom a prišla o nohu. Obetavo sa o ňu staral, vlastne o všetkých okolo. Bol to charizmatický človek, ktorý vedel strhnúť ľudí pre svoju vec. Nikdy dovtedy, ani odvtedy nestretla tak nesebeckého a obetavého človeka. Stretne sa s nim. Bude príjemné posedieť si s niekým, bez bočných úmyslov. Bolo veľa mužov, ktorí ju pozývali von, väčšinou nereagovala.  Bolo jasné o čo ide. Nebola svätica, to nie, ale neholdovala ani príležitostnému sexu. Dávala si záležať pri výbere partnera. Vždy sa k nej správal milo ako ku sestre. Svoje srdce daroval inej žene, takže mala istotu, že je to skutočné priateľstvo bez postranných, kučeravých myšlienok.

Pri Kristiánovi vedela, že sa skutočne chce len porozprávať.  

 Po návrate ešte chvíľu pracovala v záhrade. Zaplávala si v mori a potom začala pripravovať večeru. Vyniesla si tanier s grilovanou rybou a množstvom zeleniny na terasu do altánku.  Vrátila sa pre pomarančový džús, keď v hale zazvonil telefón. Ignorovala vyzváňanie pevnej linky a pustila sa do jedla.

Cítil sa oveľa lepšie ako predpokladal, že sa bude cítiť. Hneď po lekárskej prehliadke sa objavila jeho sekretárka aj s asistentkou. Prebral s nimi nevyhnutné záležitosti. Zostavil tím, ktorí ho bude zastupovať počas jeho práceneschopnosti. Lekár ho dôrazne upozornil, že strávi v nemocnici ešte najmenej dva dni a kým vyberú štichy, ubehne týždeň. Na kompletnú rekonvalescenciu bude potrebovať ešte ďalší týždeň. Čím viac kľudu, tým rýchlejšie zotavenie. Takže zostavil plán a tím. Neželal si byť vyrušovaný, len v krajnom prípade. Každý večer mu zašlú elektronický podklady na schválenie, inak chcel mať pokoj. Navyše mal celkom iné zámery. Všetko zlé je na niečo dobré. Keďže má nútenú dovolenku, aspoň ju zužitkuje. V hlave sa mu zrodil šialený plán. Enna. V duchu sa už tešil, ako bude nahnevaná prskať. Potom sa zahriakol. Čo ho to vlastne napadlo za kravinu. Bola síce výnimočná, ale aj zvláštna. A divoká, prchká, tvrdohlavá, nevychovaná. A prekrásna... tie jej oči... a ústa. Panebože, tie ústa... mať ich tak na svojom tele. Pri tej predstave pocítil nával v slabinách. V duchu si vynadal. Nie nebude pokúšať osud. Z myšlienok ho vytrhla sestra. Spytovala sa, či môže k nemu vpustiť agenta Guhla, vraj sa vehementné dožaduje návštevy. Prekvapený pridvihol obočie a zvedavý súhlasil. Zrejme Ennin otčim zistil, že zdúchla a teraz potrebuje vysondovať terén.

„Dobrý deň pán Leshan. Ako sa cítite? Počul som, že vás zastihla táto nepríjemnosť.“

„Ďakujem za opýtanie, vzhľadom na situáciu sa cítim výborne.  Nechcem byť  nezdvorilý, ale čo vás ku mne privádza? Viem, že by ste ma nenavštívili bez  dôvodu.“

„Páči sa mi, ako prejdete priamo k veci. Áno, mám dôvod. Celkom určite ste uhádli, že som tu kvôli Enne.“

„Čo presne vás zaujíma? Pokiaľ viem, to nedorozumenie sa vysvetlilo. Opustila môj dom včera ráno. Neurológ skonštatoval, že je schopná odchodu. Chcel som ju odviezť  domov, ale požiadala ma, aby som zastavil na autobusovej stanici. Vypili sme kávu a potom nastúpila do autobusu.“

„A neviete kam ten autobus  smeroval?“

„Do New Yorku. Stalo sa niečo, je v poriadku?“

„Celkom určite je v poriadku, iba zasa odišla bez rozlúčky a bez udania miesto svojho pobytu.“ Derek do neho  zabodol  kritický pohľad.

„Je to dospelá žena, nemusí sa nikomu zdôverovať kam cestuje, alebo kde býva.“

„Samozrejme, ale mám o ňu starosť. Je to moja dcéra, pred rokom sme sa nerozišli práve najlepšie. Viem, že vás to vôbec nezaujíma, len som chcel, aby ste to pochopili…  chcel som iba urovnať nezhodu, čo nám zostala od minulého roku. Dúfal som, že budem mať príležitosť.“ Posledné slová stíšil do šepotu. V jeho hlase bolo cítiť náznak bolesti.

„Čo ste jej vyviedli?!“ nedal sa nachytať Derek. Bol to šéf národnej bezpečnosti, zavádzanie protivníka bolo jeho chlebom.

„Teraz preberám naše súkromné záležitosti, čo bežne nerobím, ale nevadí. Chcem to vysvetliť. Pred rokom sme sa nezhodli v názoroch na jej budúcnosť. Bez varovania odišla, zamietla za sebou všetky stopy. Som jej otec, trápi ma, keď sa potĺka po svete bez cieľa. Svet je veľký a zlý, mám obavy, že sa niečo prihodí. Ďalší skrat by nemusel dopadnúť najlepšie. Enna je veľmi špecifická žena, potrebuje ochranu a je krásna, priťahuje mužov ako magnet.“

„To je, ale je aj hlavatá, nepríjemná, nevychovaná a drzá. Myslím, že sa dokáže celkom slušne brániť aj sama.“

„Začali ste si s ňou?“ spýtal sa priamo. Derek pohoršený odfúkol.

„Zachádzate priďaleko v tejto familiárnosti. Ako som sa pred chvíľou zmienil, Enna je dospelá žena. Zrejme si to nechcete pripustiť, ako väčšina rodičov. Nemáte právo zasahovať do jej súkromia!“ odsekol.

„Nechápte ma zle. Chcel som vás len varovať, aby ste si s ňou nič nezačínali.“ Pokrčil plecami.

„Zrejme neviete kedy prestať! Mám vaše slová považovať za vyhrážku?!“ hnevlivo prižmúril oči.

„Kdeže. Hovorím to pre vaše dobro. Enna je ako droga, postupne vás zničí. Rozoberie do posledného kúštička vašu dušu, potom zase poskladá a znovu rozbije. Bude to robiť stále dookola, až kým z vás nič nezostane.“

„Môžem vás upokojiť. Nič takéhoto nehrozí, pretože si s ňou nemienim začínať. Na môj vkus je príliš nevychovaná a drsná.“

„To mi odľahlo. Ennu som vychoval, mám ju rád, ale je veľmi ťažké si k nej nájsť cestu a pochopiť ju. Pracuje pre mňa už desať rokov. Presnejšie pracovala. Pred rokom odišla. Za tie roky som toho videl dosť a neraz po nej upratoval neporiadok. Nechcem sa vám vyhrážať, je to len priateľské upozornenie. Nechajte ju na pokoji, ak máte rád sám seba a máte v sebe aspoň kúsok pudu sebazáchovy.“

„Enna pre vás pracovala desať rokov? Ako môže desať ročné dievča pracovať pre národnú bezpečnosť?!“ ohúrený vyhŕkol. Gulh nemihol ani obrvou.

„Ako som povedal, je veľmi špecifická. Jej schopnosti a vedomosti sa vymykajú z bežného ľudského chápania. Našla uplatnenie v našej organizácií.“

„Bola dieťa a vy ste ju vystavili všetkým tým hrôzam?!“ nechápal zhrozený.

„Enna prestala byť dieťa asi ako sedemročná. Je iná.“ Skonštatoval pokojne, ignorujúc obvinenie.

„Zneužili ste dieťa o ktoré ste sa mali starať, nech je špecifické ako chce, je to dieťa!“ vyhŕkol pohŕdavo.

„Táto krajina potrebuje ochranu, častokrát sa nemôžeme obzerať na spôsob. O Ennu som sa staral. Nikdy jej nič nechýbalo, mala nadštandardné hmotné zabezpečenie, všemožnú fyzickú aj psychický starostlivosť, vzdelanie.“

„ Ak jej bolo tak perfektné, prečo zmizla?“ zadrapol.

„Potrebuje sa iba nájsť, vráti sa. Vie, čo je jej povinnosť.“ Pevne presvedčený vyriekol.

„Je mi z vás na grcanie.“ Vypľul Derek.

„To bude zrejme z narkózy, pretože viem, že nie ste útlocitný. Sme v podstate rovnaký. Vediete obrovský koncern, aj keď nemusíte. Miliardár ako vy, by si mohol iba užívať výhody. Ničíte všetko, čo vám stojí v ceste. Neštítite sa nutného zla, podobne ako ja. Lenže pri Enne sa opálite. Zničí vás. Preto sa vás spýtam ešte raz. Viete kam

odišla?“

„Netuším.“ Drzo mu hľadel do oči. Gulh sa chladne usmial.

„Živím sa odhaľovaním klamstiev iných ľudí. Som v tom sakramentský dobrý, preto viem, že mi nehovoríte pravdu. Prajem vám príjemný deň, pán Leshan.“ Derek nebezpečne prižmúril oči a zobral do ruky telefón.

„Oliver, zastav sa za mnou na kus reči. Podľa možnosti čím skôr.“

Zložil. O hodinu mu dotyčný priniesol zložku.

„Zatiaľ je to všetko, čo som doteraz zistil. Má uzatvorenú zložku, ale dostal som sa dnu. Potrebujem viac času a vykopem ďalšie informácie.“

„Výborne. Zastavíš sa ešte na týchto troch miestach a povypytuješ sa na ňu.“  Podal mu papier s adresou bydliska a spolubývajúcej Darly, adresu pracoviska a kaviareň zo stanice pani Perishovej.

„A zabezpeč, aby mi nikto nedýchal na krk. Mám taký, divný pocit, že sa o mňa momentálne zaujíma národná bezpečnosť. Neželám si odpočúvanie telefónu, špehovanie elektronickej pošty, určovanie mojej polohy, či nejaké ploštice, alebo iné svinstvo. A preklepni mi agenta Gulha. Pomery, vzťahy, financie. Čokoľvek, čo nájdeš, hlavne špinu.“

„Spoľahni sa. Ako šéf tvojej bezpečnosti ti garantujem, že sa k tebe nedostanú. Okamžite spúšťam bezpečnostný protokol najvyššej priority.“

„Dobrá práca, priateľu.“ Spokojne pokýval hlavou.

„No... veď ma aj kráľovský platíš, Derek.“ Zarehotal sa Oliver.

„Ešte mi zožeň  jednorazový mobil. Potrebujem si niečo anonymne vybaviť.“

„Máš ho mať.“

Telefón v päťminútových intervaloch systematický vyzváňal. Zašomrala si popod nos nadávku a pobrala sa do haly. Zodvihla, ale neohlásila sa.

„Slečna Ewardová, počujeme sa?“ spýtal sa mĺkveho slúchadla.

„Ou, to ste vy. Neumreli ste.“ Skonštatovala uštipačne.

„Nie, neumrel,“ kyslo prehodil, „chcel som vedieť, či je všetko v poriadku.“

„Prečo by nemalo byť?“

„Myslel som bývanie, dom a okolie.“

„Aj ja, prečo by nemalo byť?“

„Obával som sa, že je to tam dosť zanedbané. Pred štyrmi mesiacmi zomrel správca. Chcel som niekoho najať, ale riešil som nejaké iné veci, nestihol som.“

„Dom postupne vyčistím, okolie... dám to do poriadku, buďte bez obáv.“

„Dobre, to som rád. Apropo, ráno sa za mnou zastavil váš otčim.“

„To musel byť veľmi príjemne strávený čas.“ Sarkastický sa uškrnula.

„Môžem to hodnotiť ako zaujímavý rozhovor.“ Tiež sa uškrnul.

„Bolo to odhadovanie síl protivníka. Overoval, či pustíte do gatí, ak na vás pritlačí a povyhráža sa.“

„Poznáte ho ako svoju dlaň.“

„Vyrástla som s ním, ľudí spoznáte ak s nimi žijete.“ Cynicky vyriekla.

„Mám pre vás návrh, slečna Ewardová.“

„Váš posledný návrh mi rozbil hlavu a spôsobil otras mozgu, takže nie, vďaka.“

„Ale no tak... a musím poopraviť. Ten nešťastný návrh bol predposledný. Posledný vás dostal tam, kde ste. A len tak mimochodom plánujem pricestovať. Som práceneschopný a potrebujem sa zotaviť.“ Vyrapotal rýchle, aby ho zase neprerušila.

„Aha, takže mám vypadnúť, okej. Hneď ráno odídem.“

„Nie, nie... počkajte predsa. Nechajte ma dohovoriť. Nemusíte odchádzať. Dom je dosť veľký, ani o sebe nebudeme vedieť.“

„Je ťažké o vás nevedieť. Ani vo veľkomeste, nieto ešte v plážovej vile. Váš prominentný ksicht sa váľa kdekade.“

„Mýlite sa. Viem byť veľmi nenápadný. Mám pre vás ponuku zamestnania. Podľa všetkého máte vyššie zdravotnícke vzdelanie.“

„Vykopali ste na mňa zložku, čo?“ vypľula.

„Samozrejme. Aj keď som ešte nemal čas ju analyzovať. Iba som si zbežne prezrel základné informácie. Takže k veci. Zaplatím vám, ak sa o mňa postaráte. Potrebujem dva týždne na zotavenie na pokojnom, tichom mieste. Prácu ošetrovateľky ľahko zvládnete, alebo sa mýlim?“

„Zvládnem, problém je, že nechcem.“

„Kráľovský sa vám odmením. Ak sa dohodneme, nebudem zo sebou brať žiaden personál. Budem mať kľud na rekonvalescenciu a vy tu môžete zostať bez toho, aby o vás niekto vedel.“

„Zrejme očakávate, že okrem upratovačky a ošetrovateľky, budem aj kuchárka a váš poskok. Dievča pre všetko.“

„Teplé jedlo by som ocenil, ale koniec-koncov dá sa aj doviezť, hotové z miestnych reštaurácií. Agendu zvládnem cez internet a telefón. Stačí mi ošetrovateľka. Čím skôr ma postavíte na nohy, tým skôr sa ma zbavíte.“

„Som nesmierne nákladná ošetrovateľka. Dva týždne by vás stáli tridsaťpäť tisíc.“ Vyriekla a ani obrvou nemihla. Na chvíľu sa odmlčal.

„Je to skutočne vysoká cena.“ Skonštatoval.

„Berte, alebo neberte. Garantujem vám, že budete v lepšej forme, ako pred tým. A môžem sa hrať aj na kuchárku. Tak, či tak si pripravujem jedlo každý deň, jeden tanier navyše nič neznamená. Ste miliardár, pre vás sú to drobné.“

„Keby som takto rozhadzoval peniaze, nebol by som miliardár.“ Podpichol.

„Tak nič. Zajtra sa vysťahujem. Môžete si so sebou priviezť vašu armádu sluhov.“ Položila. Neprišla ani k dverám a telefón zase zazvonil. Zodvihla, ale neohlásila sa.

„Nepovedal som, že nesúhlasím!“ zasyčal.

„Zbytočne strácame čas. Áno, či nie?“

„Áno,“ vyštekol, „prídem zajtra večer.“

„Dobre. A nech vám lekár nabalí zdravotný záznam a všetko, čo potrebujete. Nemám tu žiaden zdravotnícky materiál.“

„Príde so mnou šéf mojej ochranky.“

„Tvrdili ste, že sluhov necháte doma.“

„Je to iba jedna osoba navyše. V žiadnom prípade mi nedovolí odísť samému. Je veľmi tvrdohlavý. Buď pôjde so mnou, alebo za mnou. A po celý čas tu bude snoriť v okolí.“

„Dobre teda, ďalší chlap, ktorého budem musieť obsluhovať. Prineste so sebou krytý šek!“ nezdvorilo odfúkla a tresla slúchadlom.

Derekovi až stŕplo v ušiach a udivený hľadel na slúchadlo. Oliver sa rozosmial, keď zazrel jeho výraz.

„Tá malá striga mi tresla slúchadlom.“

„Neviem o čo sa snažíš, ešte som ťa takéhoto nevidel.“ Podotkol priateľ s úsmevom.

„Ani sám neviem. To dievčisko je príšerné, ale chcem vedieť, čo je zač.“

„Prečo? Prečítaj si zložku. Zaujímavé čítanie. Človek by povedal, že informácie hraničia s fantáziou. Budeš vedieť všetko, čo chceš. Nebudeš riskovať svoje zdravie. Si po operácií a let nie je najkratší.

A síce má vyššie zdravotnícke vzdelanie, ale nevieš ako je na tom s praxou. Ako mohla taká mladá žaba skončiť medicínu?“

„Neobhájila doktorát. Urobila všeobecné lekárstvo aj prax, ale nešla obhajovať doktorát. Preto jej počítajú len vyššie zdravotnícke vzdelanie. Ktovie prečo to nedokončila.“

„Zrejme nechcela. Podľa tej zložky nastúpila na medicínu ako dvanásťročná. Potom sa nato jednoducho vybodla. Mala vynikajúce výsledky. A od desiatich pracuje pre NBS. Zameranie má na katastrofické situácie, koordinácia záchrany a minimalizovanie škôd. A nato sa tiež pred rokom vybodla. Ešte stále je ich zamestnanec. Kvalifikujú to ako zdravotnú dovolenku.“

„Zrejme je veľmi talentovaná. Čo dopekla znamená práca s energiou?“ zaujímalo Dereka.

„Tak to vôbec netuším. Zatiaľ som nenašiel nikoho, kto by mi to vysvetlil. Akurát tá babka Perishová povedala, že im zachránila život, pretože im zakázala šoférovať auto. Vraj by uhoreli zaživa. Nepochopil som to, ale nechcela to ďalej rozvádzať. Vraj sa mám spýtať Enny.“

„Aj mne zachránila život.“ Priznal ticho.

„Dokáže dokonale zmiznúť.“ Skonštatoval Oliver.

„Všimol som si. Letela do Ríma a ďalej o nej ani ťuk. Nikde žiadna kontrola, letenky... nič. Akoby zostala v Ríme. A obaja vieme, že sedí v plážovom dome na Dominike.“

Prezliekla sa a vrátila do mesta. Bar Tereza našla rýchlo. Vnútri hrala kreolská hudba. Nákazlivý rytmus nenechal návštevníkov baru len tak posedávať a popíjať svoje nápoje. Ľudia tancovali, výskali, smiali sa a častokrát prekrikovali. Navidomoči sa medzi sebou dobre poznali. Veľmi sa sem nehodila. Bola príliš biela. Svietila ako neónová reklama nad vchodom. Podišla k baru, kde obsluhovala prekrásna kreolská slečna. Vysoká, rozvinutá, sršiaca energiou sa pohupovala v rytme hudby a leštila pohár. Z peknej, snedej tváre jej žiarili veľké, priam hypnotizujúce, tmavé oči.

„Ahoj, môžem poprosiť minerálku?“ zaváhala, ale prikývla. Zrejme tu neradi videli cudzincov vo forme turistov.

„Slečna, hľadám Kristiána, povedal mi, že tu bude po ôsmej.“

„Ty si Enna?“ zaujalo ju, hneď ako pred ňu položila nápoj. Odrazu sa srdečne usmiala a vystrela k nej ruku.

„Jéj, rada ťa spoznávam. Ja som Elena. Som Kristiánova sesternica. Zachránila si moju mamu, to ty si ju našla a veľa iných. Vďaka tebe prežilo oveľa viac ľudí.“ Nadšená zvolala a odrazu sa ocitla v jej náručí. Pevne ju objala, bola totiž od nej oveľa vyššia.

„To je v poriadku. Nestojí to za reč, každý pomáhal ako vedel.“ V rozpakoch vyhŕkla.

„Zoznámim ťa s ostatnými, je to pre nás veľká česť.“ Zdrapla ju za ruku a postupne predstavovala všetkým. Nedala jej šancu protestovať, či vykĺznuť. Stretla dokonca vlastníka potravín, kde nakupovala. Aj dievča z tržnice od ktorej brala ovocie a zeleninu. Potom sa objavil Kristián. Nemohla sa vynačudovať sama-sebe. Hovorila s týmito ľuďmi uvoľnené a úplne otvorené, akoby ich poznala roky. Tancovala, smiala sa a bavila ako už dávno nie. Dokonca si zahrala šípky. V podstate to bolo súťaženie vo vrhaní nožov na terč. Miestna špecialita, nevhodná pre turistov. Uvoľnila sa a všetky ťažké myšlienky vypustila z hlavy a nahradila ich smiechom. Za posledný rok, sa smiech začal zase pomaly vracať do jej života. V cukrárni kde pracovala, sa smiala často. Majiteľ i jeho syn boli dvaja veľmi dobrosrdeční ľudia, s veľkým zmyslom pre humor. Prijali ju medzi seba s prirodzenosťou, akoby patrila do ich rodiny od nepamäti. Pobrala sa domov až o druhej po polnoci. Prisľúbila, že sa ešte ukáže. Hneď, ako vyšla von Kristián sa za ňou objavil.

„Som veľmi rád, že si sa ukázala.“

„To aj ja. Takto som už dlho neodpustila paru.“ Zasmiali sa.

„Ako to dopadlo s tvojou misiou na zohnanie peňazí?“

„Čo myslíš?“ pokrčil plecami.

„Nevyšlo to.“ Skonštatovala.

„To nevadí, veď ja niečo vymyslím. Nejako to dopadne.“ Zaškeril sa.

„Obdivujem tvoj optimizmus, ale máš pravdu. Vždy to nejako dopadne.“ Nastúpila do auta, zakývala mu a odfrčala.